Upierali sa na mňa jantárové, bezcitné oči. Cítil som sa rozhodne zle. Legendárny americký zoológ George B. Schaller pozorujúc klasické divadlo africkej noci, korisť trhajúce, vrčiace levy, napísal: „Bola to dráma takých holých emócií, že mi naskakovala husia koža v podvedomom strachu. Sledoval som vystupňované vášne, ktoré sa vymykajú ľudskému chápaniu. Naraz som pochopil tú tichú odvekú hrôzu, ktorú v mne táto primitívna scéna vyvolala. Nás v skutočnosti nerozrušuje to, čo vidíme, ale to, čo si pritom predstavujeme.“

Nuž, mojej fantázii stačili aj levie oči. Také isté pocity som prežíval pri počúvaní levieho revu v noci v stane, alebo pri sledovaní ich emóciami nabitého lovu. Sú to tie najlepšie predstavenia, ktoré vzrušia účinkujúcich aj divákov.

Pohľad šeliem je do nás vkódovaný. A do nášho vzťahu možno aj ich osudový, nevyhnuteľný koniec.

Stalo sa to v púšti Kalahari, v Južnej Afrike, pred viac než desatimi rokmi. Ani plynutie času nenechá zabudnúť na také niečo. Nie je možné vyjadriť, aký je to pocit vidieť divo žijúceho leva v tom obrovskom priestore. Mohli by sme si myslieť, že sa stratí v tej nekonečnej krajine, ale nebolo tomu tak. Prítomnosť leva premenila ten ekosystém na púhu kulisu, spravila divočinu ešte divšou. Lev dal púšti čaro divokosti. A z dovtedajšieho pohľadu na levy v zoologickej záhrady spravil púhy vtip s trpkou príchuťou. Odvtedy sa veľmi neviem primäť na návštevu zoologickej záhrady.

Bol to dôležitý zážitok.

Aj keď len na niekoľko dní, mohol som byť súčasťou ich života a to dalo tejto africkej ceste o jeden zvláštny pocit naviac. Keď pred mojimi očami zvádzali svoje boje, milovali a lovili alebo vychovávali svoje mláďatá, ich každodenné potýčky so silami prírody nechávali zabudnúť na ich iný súboj, pretrvávajúci už stáročia, v ktorom stoja na prehru, ako aj ostatné veľké šelmy.

Túto bitku zvádzajú so šíriacim sa človekom.

K šelmám nás viaže zvláštne puto. Ich hroziaca prítomnosť od čias našich opičích predkov formovala náš vývoj, určovala náš osud. Sýtia našu dušu, účinkujú v našom dávnom povedomí. Boli prítomné pri zrode ľudského rodu, boli s nami od začiatku našej cesty. Svojim vplyvom formovali našu tisícročnú púť. Medzi iným nás šelmy spravili tým, čím sme teraz. Ich mrazivá prítomnosť znamenala život v neustálej pohotovosti, čím poskytovali bytiu veľkú dávku adrenalínu, mravenčenie.

Áno, náš strach je miešaný s obdivom a úctou. Od počiatku našich čias sú synonymom sily, moci a odvahy. Sú to impozantné tvory, ktoré sme osadili do erbov, symbolov. Takto žijú v našich predstavách. Ale súčasne v skutočnom živote im bol súdený oveľa tragickejší osud, tisícročné prenasledovanie. Odkedy sme sa vymkli zákonom prírody, usadili a rozmnožili sme sa, pribudol nám majetok a domáci statok. Odvtedy sa zmenila aj rola šeliem pre nás. Z konkurentov sa stali záškodníci, lebo nám z času na čas zobrali niečo. Pravdaže sme im mi predtým zobrali priestor a prirodzenú korisť.

Šelmy sa nezmestia do nášho sveta, ani priestorovo, ani ideologicky. Rozmnožili sme sa a zo zásady neznášame konkurenciu.

Nedávno som videl krátku filmovú nahrávku. Telá troch mladých jaguárov – pravdepodobne súrodencov z jedného vrhu, ktorí ešte neprešli na osamelý život – ležali natiahnuté a zakrvavené na korbe automobilu. Vedľa nich so širokým, spokojným úsmevom stál ich úlovca, juhoamerický farmár.

Viem, že smrť je smrť, je súčasťou veľkého kolobehu života. Ale spôsob, akým tie tvory boli zmárnené, robí nepodstatným úctu k životu aj k živému tvoru, ako keby ani jeden nič neznamenal. Tažko sa to necháva bez slova. Predsa sa však iba ťažko viem vyjadriť pri pohlade na ich koniec…lacný život, zbytočná smrť…

Zriedkavo hodnotím svet čierno-bielo, ale situácia veľkých šeliem nenecháva veľa priestoru na kompromisy.

Prečo vzblkneme pri pohľade na ovcu, ktorú roztrhali vlky? Na svete žije zhruba 200 000 vlkov a 400 miliónov psov. Keby došlo k útoku vlka na človeka, ľudia by boli celí bez seba. Ale fakt, že na svete sa ročne stane 4,7 milióna uhryznutí psom, nás evidentne nezaujíma.

Prečo nás zaujíma dobytok na trópoch, ktorý je unesený levom, leopardom alebo jaguárom? Počet levov poklesol zo státisícov na asi dvadsaťtisíc. Leopard, šelma najviac prenasledovaná ale zároveň najprispôsobivejšia, stratil dve tretiny svojho územia, pričom žije na dvoch nahustejšie osídlených územiach planéty, prakticky vedľa človeka, ako jeho sused. A je lepším susedom, než sme ním my. Jaguar za posledných tridsať rokov mohol dať zbohom vyše polke svojho rozšírenia.

Tieto čísla odzrkadlujú len zmeny v dvadsiatom storočí. Je ťažké zistiť, ako vyzerala situácia pred človekom, ale napríklad lev dakedy mohol byť najrozšírenejším suchozemským cicavcom, z 31 druhov veľkých šeliem sa trištvrtine znížili počty, 17 druhov žije na menej, než na polovici svojho niekdajšieho rozšírenia. Asi situácia dvoch psovitých šeliem je najznepokojúcejšia – areál psa hyenovitého sa zmenšil na 7 percent, vlk etiópsky živorí na extrémnych 2 percentách svojho pôvodného životného priestoru.

Prakticky sme ich donútili k tomu, aby boli nútené ísť voči nám. A stále sa škriepime nad neodškriepitelným faktom, či majú svoje miesto v prírode, pričom je mnohonásobne dokázané, že bez nich nie sme schopní správne obhospodarovať divé zvieratá. Nami vytvorené a uznané práva nás nenútia na ich všeobecné aplikovanie a dodržanie?

Biomasa ľudí a jeho domácich zvierat presahuje 90 percent všetkých veľkých živočíchov na Zemi. Zvyšok sú väčšie zvieratá, ťažšie, než niekoľko kilogramov. Nuž, veľké šelmy (mäsožravce ťažšie, ako 15 kilogramov) vo väčšine ekosystémov predstavujú 10 percent celkového množstva veľkých cicavcov, a 1 percento všetkých veľkých cicavcov, človeka a domácich zvierat.* A my sa hádame, či majú miesto vedľa nás…a rozoberáme ich škodlivosť. Jedna z najnerovnejších rovníc sveta.

Náš vzťah k šelmám je zvláštne protirečivý. Obdivujeme zvláštnym spôsobom. Prisudzujeme im moc, a liečivú silu. Potom ich lovíme aj kvôli týmto domnelým medikamentom, nastražíme im pascu kvôli ich zubom, fúzom, iným častiam tela, aby sa ich sila vtelila do nás, a vyliečila nás z našich neduhov. Hľa, človek, keď obdivuje…

Možno ich vykynožením si uvedomíme naše činy. Toto nebude kultúrna strata, nezničí sa niektorá naša známa budova, pamiatka. Tu sa naveky stratí jedno tisícročné puto. Puto s našou vlastnou minulosťou, keď sme sa plní strachu krčili v tme, počúvajúc našich mäsožravých susedov. Ale vytratí sa aj pradôležité očko reťaze zo systému vzťahov na našej planéte.

Príbeh Červenej čiapočky je napínavý kvôli vlkovi, ako aj rozprávkam o princoch dodáva šťavu drak. Bez vymysleného zla by naše príbehy nestáli za nič. Máme z nich zimomriavky, ale pritom to naša fantázia potrebuje.

Už dávno nerozoberáme správne otázky. Tie nižšie sú oveľa dôležitejšie.

Prežijú tieto majestátne tvory našu expanziu? A mi budeme vedieť prekročiť náš vlastný tieň, naše obavy, povery, nenásytnosť? Aké svetlo by to na nás vrhalo, keby sme sa po mnoho tisícročnej, aj keď nie dokonalej spoločnej minulosti mi stali ich katmi? A po tom všetkom, v akú budúcnosť môže dúfať každý iný živočích v našom okolí?

Hocijako sa ich bojíme, ba až desíme, sú to predsa len naše netvory. Bez ktorých by bol náš život oveľa chudobnejší.

*Pomerný počet šeliem záleží od druhu aj ekosystému, tieto čísla som uviedol hlavne kvôli ilustrovaniu situácie. Nemusia byť teda presné, ale môžu sa približovať skutočnosti.