Hor sa na jar!
Kunky červenobruché vyliezajú von zo svojho zimoviska, z hlbokého bahna a zohrievajú si stuhnuté údy prvými teplými jarnými lúčmi. Na jeseň sa hromadne sťahovali na vhodné miesta suchého dna jazera, aby sa zahrabali pod zem, odkiaľ sa po zime pudovo vyberú smerom k najbližšej vode.
Procesy odohrávajúce sa pod zemou sú pre nás väčšinou nedosiahnuteľné, neviditeľné, nehmatateľné. Toto pochmúrne prostredie bolo vždy trochu opradené tajomstvom. Že v skutočnosti je tento živel životodarcom a ochrancom, si uvedomíme až vtedy, keď budiace procesy jari dajú veľký strkanec živočíchom, žijúcim pod zemou.
Niekde vo forme živín. Najzjavnejším príkladom toho je klíčenie rastlín. Iným ponúka úkryt v nevľúdnom období roka – tak napríklad článkonožcom, obojživelníkom, plazom. Veľká časť našich žiab nachádza pre zimou a mrazom útočisko práve v bahne. Táto zimný úkryt je hibernákulum.
Hibernácia je bezvedomý stav, znamená drastické zníženie životných funkcií, zmrazenosť. A úplnú bezmocnosť voči nepriateľom, takže podzemná skrýša aj z tohto pohľadu chráni šípkovoruženkový spánok malých živočíchov. Z čoho ich prebudí až bozk jari.
Od toho času sú ochrancami už skôr oni. Síce iba u málo ľudí prebúdzajú sympatie, ich prínos ešte aj pre nás je obrovský. Vzhľadom na ich pozíciu v potravinovom reťazci bránia premnoženiu ohromného množstva hmyzu, v trópoch preukázateľne pomáhajú potláčať maláriu, ich kožné výlučky sú použiteľné pri liečení chorôb.
Sú dôležitým bioindikátorom čistoty prostredia, sú nadmerne citlivé, ako prvé signalizujú, ak niečo nie je v poriadku. Ich koža totiž nie je ochrannou schránkou, je priepustná oveľa viac, než napríklad naša. Toto je zároveň aj ich krížom, lebo pri nedostatku vody ľahšie vysychajú, pri znečistení sa ľahšie otrávia.
V celosvetovom meradle majú tendenciu (vy)hynúť, hoci u nás je tento proces zatiaľ menej badateľný. Vo svetle vyššie uvedených, nie je na škodu sledovať ich, a ešte viac – dbať na nich.