Stálosť v zmenách
Jar prichádza do lesa blízko môjho domova. Týždne medzi odmäkom a rozpukom korún stromov, sotva pár mesiacov, kedy geofyty rozbaľujú svoje bytie. Čas rozkvetu scíl, fialiek a chochlačiek.
Kadekoľvek som chodil, jeho atmosféru nemohlo nič prekonať. Je mi najmilšia, veď jej svetlá, vône, hlasy boli do mojej pamäti nezmazateľne vryté detstvom. Znovuzrodenie, každým rokom sa vracajúce. Zmena, každoročne stála. Vo svojej stálosti sa meniaci zázrak.
V hnedom opadanom lístí sa plazí zelený brečtan. Prvé, svieže zelené steblá trávy prerastajú cez vrstvu padnutých listov. Hoci ich výhonky sú mäkké, ich túžba po svetle je tak silná, že nič im nemôže stáť v ceste, počas rastu sa doslova prepichnú cez listy. Prispejú tak k rýchlejšiemu rozkladu, zamiešaniu do pôdy.
Aj kvety sú medzi prvými, čo si užijú jarné svetlo. Uspokoja sa so stále šikmými, avšak už ohrievajúcimi lúčmi slnka. Čas pekne rozloží ich kvitnutie vo svojom priestore. Prvé sú scily a fialky, ich modrasto-fialová vnesie prvé farby do lesa. Ich skromné rozmery postupne pripravujú naše oči na neskorší bujarý rozkvet. Lebo ku koncu kvitnutia týchto drobcov začínajú rozkvitať, naťahovať sa kvety chochlačiek. Ich purpurovo-biely koberec je veľavravným znakom bohatstva lesnej pôdy, významu popadaných listov a konárov.
Pozorujem pohyb svetelných lúčov po opadanom lístí, tieň kmeňov stromov prechádzajúci po kvetoch počas dňa. Akoby pripomínanie blížiaceho sa konca svetlých dní, Veľkého tieňa, čo prinesie hustá koruna. Ale aj životnosť masy zelených listov je konečná a bude prospešná lesu po svojej smrti, lebo o rok bude garanciou nového začiatku.
Aj zvuky sú budiace. Začínajúce sa čvirikanie vtákov, tiché bzučanie dotvára zážitok z čerstvého slnečného svitu. Pre čmeliaky je prvá pastvina práve tu, pod lesom. Často jediná. Aj oni sú medzi porazenými v expanzii človeka.
Tam ďalej, v najteplejšom kúte lesa, prebieha iný boj. Zubovník prekvitá v ružovom, ale pod rúškom nevinnosti, v opadanom lístí sa upína na korene stromov a parazitujúc na nich ich oberá o životodarnú silu.
Áno, každý prežíva tak, ako len vie.
Aj geofyty, síce po čase zmiznú z povrchu zemského, horná časť ich tela zvädne, ale jeho látky sa presťahujú do podzemných zásobovacích orgánov – do cibúľ, hľúz, ryzóm. Aby predriemajúc takmer celý rok, mohli prekvitať opäť na budúcu jar.